Reflexia medzi klimatickými ambíciami a ekonomickou realitou

Európska únia si za poslednú dekádu vybudovala povesť globálneho lídra v oblasti klimatickej politiky. Ambiciózne plány na dekarbonizáciu, inovatívne regulácie v oblasti energetiky či zákaz spaľovacích motorov do roku 2035 predstavovali zásadné kroky smerom k uhlíkovej neutralite. V posledných mesiacoch však čoraz častejšie zaznieva otázka: dokáže si Európa tieto ciele dovoliť – ekonomicky, technologicky, aj spoločensky?

Správa „The Future of European Competitiveness“, vypracovaná na žiadosť predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen bývalým šéfom Európskej centrálnej banky Mariom Draghim, predstavuje zlomový bod v doterajšej klimatickej debate. Namiesto jednostrannej orientácie na zelené ciele navrhuje nový strategický rámec, ktorý má zohľadňovať aj konkurencieschopnosť, investičnú kapacitu a technologickú autonómiu Európy.

 

Zelené ambície verzus hospodárska realita

Správa zdôrazňuje, že ak nebudú klimatické opatrenia prepojené s hospodárskou a priemyselnou politikou, hrozí EÚ strata konkurencieschopnosti, odlev investícií a rastúce sociálne napätie. Jedným z najvýraznejších problémov je trvalá cenová nevýhoda v oblasti energií. Európsky priemysel platí za plyn až päťnásobok americkej ceny a za elektrinu dvojnásobok až trojnásobok cien v Číne.

Zatiaľ čo dekarbonizácia v strednodobom horizonte smeruje k posilneniu výroby elektriny z bezpečných a lacnejších obnoviteľných zdrojov, zemný plyn bude naďalej zohrávať dôležitú rolu v prechodnom období – ako stabilizačný prvok a náhrada uhlia. Najmä v krajinách ako Česko, Poľsko či Nemecko bude plyn kľúčovým nástrojom pri postupnom odchode od uhlia, pričom jeho využitie sa v budúcnosti očakáva predovšetkým v podobe obnoviteľných alebo nízkouhlíkových plynov, ako je vodík a biometán, najmä po roku 2035.

Bez jasného plánu, ako prenášať výhody dekarbonizácie – napríklad nižšie výrobné náklady zelených zdrojov – na koncových odberateľov, však hrozí, že vysoké ceny energií zostanú prekážkou hospodárskeho rastu. Aj napriek technologickému pokroku a rastúcemu podielu obnoviteľných zdrojov spotrebitelia z ich výhod zatiaľ profitujú len obmedzene, čo je dôsledkom zastaraného trhového modelu a nepružnej regulácie.

 

Energetická realita a systémové bariéry

Analytická časť správy (Omnibus) ponúka komplexnú diagnózu príčin, prečo energetická transformácia v EÚ stagnuje a prečo sa zelené technológie zatiaľ nepodarilo plnohodnotne rozšíriť:

  • Náklady na energie ako brzda investícií: Výrazné rozdiely v nákladoch oproti iným regiónom znižujú atraktivitu Európy pre nové investície, zvyšujú riziko presunu výroby a oslabujú domáci priemysel – najmä v strategických odvetviach.
  • Poddimenzovaná infraštruktúra elektrizačnej sústavy: Bez modernizácie sietí nie je možné efektívne integrovať obnoviteľné zdroje. Až 40% distribučných sietí v EÚ je starších ako 40 rokov. Do roku 2030 bude potrebné investovať viac než 500 miliárd eur do prenosovej sústavy, pričom ďalších 375–425 miliárd si vyžiada distribučná sústava.
  • Pomalé povoľovacie procesy: V mnohých členských štátoch trvá získanie povolenia na výstavbu OZE zdrojov aj niekoľko rokov. Aj jednoduché projekty biometánových staníc môžu byť odložené kvôli byrokracii. Európska komisia preto zavádza zrýchlené povoľovacie režimy, ktoré už priniesli zrýchlenie najmä v krajinách západnej Európy.

Zároveň však platí, že výstavba nových LNG terminálov, modernizácia plynovodov a rozširovanie cezhraničných prepojení výrazne zlepšujú predpoklady na diverzifikáciu dodávok plynu. Tieto kapacity umožňujú nahradiť výpadky tradičných zdrojov a otvárajú prístup aj k plynu z krajín, ktoré síce nie sú momentálne geopoliticky preferované, no technicky sú dostupné. Ak sa infraštruktúrny rozvoj spojí s lepšou koordináciou na úrovni EÚ – napríklad prostredníctvom spoločného nákupu plynu – môže Únia výrazne posilniť svoju energetickú bezpečnosť, stabilitu cien aj vyjednávaciu pozíciu na globálnych trhoch.

 

Odporúčania: Zelený rast

Správa Maria Draghio odporúča pristupovať ku klimatickej politike ako k súčasti širšej hospodárskej stratégie. Dekarbonizácia má potenciál byť motorom rastu, no iba vtedy, ak bude podporená investíciami, technologickým rozvojom a dôrazom na praktickú realizovateľnosť. Medzi kľúčové odporúčania patria:

  1. Investície do inovácií a výskumu, najmä v oblasti technológií budúcnosti.
  2. Zavedenie jednotnej európskej energetickej politiky – vrátane spoločného nákupu plynu, rozvoja PPA (Power Purchase Agreements – Zmluvy o kúpe energie) a cenovej stability.
  3. Zrýchlenie a zjednodušenie povoľovacích procesov pre kľúčové energetické a infraštruktúrne projekty.
  4. Aktívna priemyselná politika na podporu domácej výroby zelených riešení.
  5. Vyváženie transformácie so zachovaním sociálnej stability – aby náklady nepadali na plecia domácností a malých podnikov.

 

Záver: Zelená politika potrebuje realistický základ

Zmena tónu v politike EÚ neznamená ústup od klimatických cieľov. Práve naopak – ide o reflexiu reality, ktorá má zabrániť tomu, aby sa zelená transformácia stala príčinou ekonomickej stagnácie alebo sociálnych nepokojov. Nový prístup stavia na tom, že klimatické ciele musia byť realizovateľné, financovateľné a zrozumiteľné pre priemysel i verejnosť.

Ako poznamenáva Draghi, „ak Európa nedokáže zabezpečiť rast, stratí schopnosť byť technologickým lídrom, klimatickým vzorom aj garantom svojej vlastnej stability“. Zelené ciele tak zostávajú – no cesta k nim musí byť postavená na konkurencieschopnosti, pragmatizme a jednotnej akcii.

 

Zdroj: The Future of European Competitiveness – časť A (stratégia) a časť B (analytická správa), Európska komisia, september 2024.